Ten pohľad mi vyrazil dych (maturitná téma 2014)

6. května 2014 v 21:10 | Lady Clair
Poznáte ten pocit, keď vás niečo tak prekvapí, že neviete ako reagovať? Akoby sa zastavil čas. Existujete len vy a situácia, ktorá vás tak prekvapila. No dobre, možno trošku preháňam. Podstatu ste určite pochopili. Pár takých udalostí, na ktoré si budem pamätať asi do konca života sa stalo aj mne. A toto je jedna z nich.
Bol to krásny letný deň. Alebo to bola decembrová noc? "Pohni!" zakričala na mňa moja najlepšia kamarátka Simona a potiahla ma za ruku. Prekoprcla som sa cez oblok a moje telo s ťažkým zadunením padlo do snehu. Tak predsa len bola tá decembrová noc! Pýtate sa, prečo ma ťahala z okna? Nie, nebojte sa, nehorelo u nás a stále máme dostatočne široké dvere aby som sa cez ne prepchala. Ak vás napadlo, že moje kráľovstvo zachvátili zničujúce plamene, mali by ste pozerať menej amerických filmov. Len som sa ako každý normálny tínedžer snažila dostať na najlepšiu oslavu roku, posedenie pri čaji s plyšovými zvieratkami mojej päťročnej susedy. Možno vám vŕta hlavou, prečo malo tak mladé dievča posedenie pri čaji neskoro v noci. Viete, ona bola tak trochu rebel. A milovala kávu, čo jej umožňovalo tancovať na pesničky z Bambuľky až do rána.
Terezka, tak sa volala, nás už nedočkavo vyčkávala medzi dverami. Červené šaty, ktoré jej boli príliš veľké sa ťahali ešte asi meter za ňou, ruky ani nohy jej nebolo vidno. Len neónovo zelené vlasy nám svietili na cestu. Terezka od svojich troch rokov žila v starej rozpadávajúcej sa vile. Odsťahovala sa tam hneď po tom, ako jej mama prečítala rozprávku o Pipi Dlhej Pančuche. Zaumienila si, že aj ona chce žiť vo vile s koňom a opicou. Matka sa jej to snažila vyhovoriť, plakala, prosila, sľúbila jej aj nemožné, ale keď si raz Terezka niečo zaumieni tak to aj dostane. Rozbila porcelánové prasiatko, do batôžka zobrala pár plyšových zvieratiek, rozlúčila sa so skormútenou matkou a odišla.
Keď sme konečne zastali pred Terezkinou rozžiarenou tvárou, nadšene ma objala a omotala si nohy okolo môjho pása. "Odnes ma dnu!" zavelila panovačne a ja som sa jej okamžite podvolila. Nie preto, že by som bola nejaký mäkkýš. Len som dodržovala naše malé tradície. Konečne som ju položila doprostred obrovskej okrúhlej obývačky a poobzerala som sa. Niečo tu bolo inak. A vôbec sa mi to nepáčilo. "Kde sú koláčiky?" zafňukala so nespokojne. "Na povale. Musím vám tam niečo ukázať!" Terezka nestrácala ani stotinu a rozbehla sa po spráchnivených schodoch hore na povalu. A my samozrejme za ňou.
Myslím, že keby ma Simona nepodoprie, spadnem z tých schodov dole. Vyjavene som sa pozerala na bieleho jednorožca priviazaného ku klincu na podlahe. Pokojne sa na mňa pozeral. S tým jeho zlatým rohom previazaným ružovou stuhou osvetľoval celú miestnosť. "Odkiaľ ho máš?" opýtala sa za mňa Simona, pretože ja som stále nenachádzala slová. "Odo mňa." ozvalo sa z rohu. Obidve sme sa tam otočili. Harry Potter sa na nás provokatívne usmieval. V ruke žmolil prútik. "Prišiel som navštíviť moju malú sesterničku a doniesť jej darček na narodeniny."
"Chceš ho nakŕmiť?" skočila nám do reči Terezka a chytila mi ruku. Poslušne som ju vystrela. Terezka mi začala do dlane sypať fialové Skittles. "Tie má najradšej." Pomaly som sa priblížila ku tomu obrovskému ale krásnemu zvieraťu, ruku som mala odhodlane vystretú, ale výraz akoby som šla na popravu. Jednorožec začal oddane jesť s dlane, vyoblizoval ju a keď zhodnotil, že mu už nič dobré neponúknem, otočil sa mi zadkom. O krok som cúvla, riadiac sa pravidlom, nestáť koňovi za zadkom. Na moje prekvapenie som narazila do niečoho, čo sa ani zďaleka nepodobalo na drevenú stenu. Keď som sa otočila, skoro som zamdlela od prekvapenia. Predo mnou stála obrovská žirafa s čiernobielymi pruhmi. Zerafa! Hlavu mala pravdepodobne bolestivo sklonenú, pretože sa jej dlhý krk nezmestil do malého priestoru. Pod nohami jej behali ďalšie tri malé žirafy, tento krát však mali miesto pruhov perie a z bokov sa im tlačili malé krídla. Radšej som nechcela vedieť, kto je otcom.
"Dáš si čaj?" vyrušila ma z môjho premýšľania Terezka. V rukách držala šálku so studenou vodou. Musela som sa uškrnúť. To, čo bolo doteraz vždy najdivnejšie, zrazu vyzeralo ako úplne normálna vec. "Alebo sa na jednom z nich môžeš previesť." navrhla. Skôr ako som stihla zaprotestovať ma Harry Potter krátkym 'zdvih a švih' vyniesol na Zerafu. Tá sa ako na príkaz rozbehla medzi hviezdy. Teda pouličné lampy.
Naša cesta bola tak zábavná, že sme sa rozhodli ostať navždy spolu. Teraz žijeme v už päťročnom manželskom zväzku a ja som šťastnejšia viac ako kedykoľvek predtým.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Ilon-Ká** Ilon-Ká** | Web | 9. května 2014 v 17:35 | Reagovat

Je to zajímavý, hodně netradiční, ale ten konec mi přijde hodně useknutý. Prvně jsem si myslela, že to bude nějaký obyčejný příběh, takže mě hodně překvapilo, když se tam objevili fantasy prvky. Nevím, jestli mile, nebo nemile, protože se mi to v tomhle příběhu moc nehodí. Ale jinak je to dobrá práce :-)

2 Kačíí Kačíí | Web | 10. května 2014 v 10:39 | Reagovat

Taky jsem myslela že to bude o normálním životě, a pak tadáá... Harry Potter, ale líbilo se mi to :) :)

3 Nikka Nikka | Web | 14. května 2014 v 15:14 | Reagovat

SSouhlasím se všemi :-D ale bylo  to moc pekné :-D :-D

4 Callia Callia | Web | 13. září 2014 v 18:58 | Reagovat

Ahoj. Nevím, zda bude blog pořád v provozu nebo ne, ale na mém blogu dělám třídění SB, takže pokud blog ještě rozjedeš, zapiš se. :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama