Květen 2014

Ten pohľad mi vyrazil dych (maturitná téma 2014)

6. května 2014 v 21:10 | Lady Clair
Poznáte ten pocit, keď vás niečo tak prekvapí, že neviete ako reagovať? Akoby sa zastavil čas. Existujete len vy a situácia, ktorá vás tak prekvapila. No dobre, možno trošku preháňam. Podstatu ste určite pochopili. Pár takých udalostí, na ktoré si budem pamätať asi do konca života sa stalo aj mne. A toto je jedna z nich.
Bol to krásny letný deň. Alebo to bola decembrová noc? "Pohni!" zakričala na mňa moja najlepšia kamarátka Simona a potiahla ma za ruku. Prekoprcla som sa cez oblok a moje telo s ťažkým zadunením padlo do snehu. Tak predsa len bola tá decembrová noc! Pýtate sa, prečo ma ťahala z okna? Nie, nebojte sa, nehorelo u nás a stále máme dostatočne široké dvere aby som sa cez ne prepchala. Ak vás napadlo, že moje kráľovstvo zachvátili zničujúce plamene, mali by ste pozerať menej amerických filmov. Len som sa ako každý normálny tínedžer snažila dostať na najlepšiu oslavu roku, posedenie pri čaji s plyšovými zvieratkami mojej päťročnej susedy. Možno vám vŕta hlavou, prečo malo tak mladé dievča posedenie pri čaji neskoro v noci. Viete, ona bola tak trochu rebel. A milovala kávu, čo jej umožňovalo tancovať na pesničky z Bambuľky až do rána.
Terezka, tak sa volala, nás už nedočkavo vyčkávala medzi dverami. Červené šaty, ktoré jej boli príliš veľké sa ťahali ešte asi meter za ňou, ruky ani nohy jej nebolo vidno. Len neónovo zelené vlasy nám svietili na cestu. Terezka od svojich troch rokov žila v starej rozpadávajúcej sa vile. Odsťahovala sa tam hneď po tom, ako jej mama prečítala rozprávku o Pipi Dlhej Pančuche. Zaumienila si, že aj ona chce žiť vo vile s koňom a opicou. Matka sa jej to snažila vyhovoriť, plakala, prosila, sľúbila jej aj nemožné, ale keď si raz Terezka niečo zaumieni tak to aj dostane. Rozbila porcelánové prasiatko, do batôžka zobrala pár plyšových zvieratiek, rozlúčila sa so skormútenou matkou a odišla.
Keď sme konečne zastali pred Terezkinou rozžiarenou tvárou, nadšene ma objala a omotala si nohy okolo môjho pása. "Odnes ma dnu!" zavelila panovačne a ja som sa jej okamžite podvolila. Nie preto, že by som bola nejaký mäkkýš. Len som dodržovala naše malé tradície. Konečne som ju položila doprostred obrovskej okrúhlej obývačky a poobzerala som sa. Niečo tu bolo inak. A vôbec sa mi to nepáčilo. "Kde sú koláčiky?" zafňukala so nespokojne. "Na povale. Musím vám tam niečo ukázať!" Terezka nestrácala ani stotinu a rozbehla sa po spráchnivených schodoch hore na povalu. A my samozrejme za ňou.
Myslím, že keby ma Simona nepodoprie, spadnem z tých schodov dole. Vyjavene som sa pozerala na bieleho jednorožca priviazaného ku klincu na podlahe. Pokojne sa na mňa pozeral. S tým jeho zlatým rohom previazaným ružovou stuhou osvetľoval celú miestnosť. "Odkiaľ ho máš?" opýtala sa za mňa Simona, pretože ja som stále nenachádzala slová. "Odo mňa." ozvalo sa z rohu. Obidve sme sa tam otočili. Harry Potter sa na nás provokatívne usmieval. V ruke žmolil prútik. "Prišiel som navštíviť moju malú sesterničku a doniesť jej darček na narodeniny."
"Chceš ho nakŕmiť?" skočila nám do reči Terezka a chytila mi ruku. Poslušne som ju vystrela. Terezka mi začala do dlane sypať fialové Skittles. "Tie má najradšej." Pomaly som sa priblížila ku tomu obrovskému ale krásnemu zvieraťu, ruku som mala odhodlane vystretú, ale výraz akoby som šla na popravu. Jednorožec začal oddane jesť s dlane, vyoblizoval ju a keď zhodnotil, že mu už nič dobré neponúknem, otočil sa mi zadkom. O krok som cúvla, riadiac sa pravidlom, nestáť koňovi za zadkom. Na moje prekvapenie som narazila do niečoho, čo sa ani zďaleka nepodobalo na drevenú stenu. Keď som sa otočila, skoro som zamdlela od prekvapenia. Predo mnou stála obrovská žirafa s čiernobielymi pruhmi. Zerafa! Hlavu mala pravdepodobne bolestivo sklonenú, pretože sa jej dlhý krk nezmestil do malého priestoru. Pod nohami jej behali ďalšie tri malé žirafy, tento krát však mali miesto pruhov perie a z bokov sa im tlačili malé krídla. Radšej som nechcela vedieť, kto je otcom.
"Dáš si čaj?" vyrušila ma z môjho premýšľania Terezka. V rukách držala šálku so studenou vodou. Musela som sa uškrnúť. To, čo bolo doteraz vždy najdivnejšie, zrazu vyzeralo ako úplne normálna vec. "Alebo sa na jednom z nich môžeš previesť." navrhla. Skôr ako som stihla zaprotestovať ma Harry Potter krátkym 'zdvih a švih' vyniesol na Zerafu. Tá sa ako na príkaz rozbehla medzi hviezdy. Teda pouličné lampy.
Naša cesta bola tak zábavná, že sme sa rozhodli ostať navždy spolu. Teraz žijeme v už päťročnom manželskom zväzku a ja som šťastnejšia viac ako kedykoľvek predtým.

Sila túžby - 4. kapitola

1. května 2014 v 22:36 | Lady Clair |  Sila túžby
"Vieš koľko v tom je kalórií?" šokovane zasyčala Nancy na svoju spolusediacu. Anastásia sa práve chystala zjesť kúsok jablka. Prekvapene sa pozrela na Nancy. Bola neprirodzene bledá, líca mala prepadnuté a pery príliš bledé. Anastásia k nej posunula misku s nakrájaným jablkom, ale Nancy len odvrátila hlavu. "Si jedna z nás však?" šepla Anastásia. "Patríš do pro-ana klubu." dodala na nechápavý pohľad, ktorý k nej jej jediná priateľka vyslala. Za tých pár dní sa z nich stala takmer nerozlučná dvojka, ale až teraz si začali byť naozaj blízke. Nancy po chvíli prikývla. "Nejedz to," šepla. V očiach sa jej odzrkadľoval strach. "Ana ťa potrestá. Vieš , že to urobí. Vojde ti do hlavy. Ako..ako nejaký parazit. Sľubuje ti, aká budeš dokonalá. Je na teba stále milá? To skončí. Ani sa nenadeješ a pri každom aj najmenšom súste bude na teba kričať, aká si neschopná a už nikdy neodíde. Stále bude v tebe. Bude ťa nútiť do vecí, ktoré nebudeš chcieť robiť. Bude ťa ovládať." šepkala vystrašene. Zrazu sa prudko postavila a odišla.
***
Nancy sa v škole neukázala ani najbližších pár dní. Samota, ktorá Anastásiu pohlcovala jej bolestivo trhala srdce. A zrazu sa aj ona začala meniť na chodiaceho ducha. Bledá, zničená a takmer bez života. Každý deň sa umárala cvičením až do bezvedomia, vyhýbala sa rodinným obedom, fajčila jednu cigaretu za druhou. Zaspávala s plačom a myšlienkou na jej najlepšiu kamarátku. Kde asi je? Ana, pomôž jej. modlila sa v duchu.
***
Milý denníček,
už sú to dva týždne, čo som videla Nancy naposledy. Kde je? Vyhýba sa mi? Urobila som niečo zlé? Toto má byť Anin trest? Ak je to tak, chcem to odčiniť. Chcem byť jej poslušná dcéra. Musím..musím prestať jesť. Musím získať Nancy. Ona je jediná, kto mi ostal. Prosím, Ana, priveď mi ju späť. Urobím čokoľvek. Už pol roka sa snažím robiť všetko, čo chceš, tak prečo preboha nemôžeš aspoň raz urobiť niečo, čo chcem ja?! Cítim sa tak sama. A tá samota ma zabíja.

"Tak ty chceš pomoc?!" vyštekla na ňu Ana. "Prečo by som ti mala pomáhať?! Dosť sa nesnažíš! Stále ješ! A je mi jedno, že zješ za týždeň len jogurt. Sú to kalórie navyše! A to tvoje cvičenie. Pche! Prasa lenivé! Nevadí ti, že keď beháš natriasajú sa ti šunky?!
Anastásia si pretrela uslzené oči. "Ticho! Buď ticho!" vykríkla a vybehla do tmy. Nedbala na to, že sa jej od zoslabnutia podlamujú kolená. Bola zvyknutá ísť až do úplného vyčerpania. Bežala až kým sa jej zoslabnuté telo nezrútilo na tvrdý chodník. Ostala tam nehybne ležať. Už nebolo počuť nič. Ani jej dych, ani tlkot jej sdca.