Leden 2014

Samantha

30. ledna 2014 v 21:29 | Lady Clair |  Samantha

Samatha je 17-ročná dievča s veľkými snami. Pri ich uskutočnení sa však pokazí asi všetko, čo sa pokaziť dá a ona je v neznámej krajine nútená k prostitúcií. Pri jednom z jej mnoha psychických pádov bude nútená nahliadnuť do sveta harm-selfingu. Aj napriek tomu, že sa jej zo spárov jej krutého osudu podarí uniknúť, navždy to zmení jej život. V snahe dať sa dokopy navštívi miestnu psychiatriu. Podarí sa jej zbaviť sa toho strašného a život ohrozujúceho zvyku?

Lady Clair prichádza z novou poviedkou o sebapoškodzovaní, téme, ktorá je načrtnutá, v poviedke Sila túžby. Struhujúci príbeh napísaný tak, ako píše život. Musím sa poďakovať blogerke Ilon-Ká**, pretože pri čítaní jej poviedky Psychopati ma napadol námet na Samanthu.

Zlodej Anonymus (pozmenená skutočnosť)

29. ledna 2014 v 22:53 | Lady Clair
V jeden krásny slnečný deň sa v 1.B triede začali veci poriadne komplikovať. Poviete si: Čo sa preboha stalo? Nemusíte sa báť. Nič strašné a zároveň najstrašnejšie za päť mesiacov existencie tejto triedy. Ale začnem pekne poporiadku.
Hlavná inšpektorka Böhmerová vošla so širokým úsmevom do miestnosti plnej svojich zverencov. Porada, ktorú usporiadala bola špeciálna. Týkala sa dejín. Avšak skôr ako sa stihla vrhnúť do zvyčajného vysvetľovania okolností, kvôli ktorým sa prítomní zišli, niekto ju prerušil.
"Pani inšpektorka, máme problém. Vážny problém," začala svoj nacvičený výklad najmenšia v skupine mladých detektívov, Maťka. Inšpektorka Böhmerová na ňu okamžite upriamila svoju pozornosť a v tichosti sa jej spýtala o čo ide. Povzbudená Maťka začala okamžite vysvetľovať okolnosti ich problému: "Začali nám miznúť veci. Presnejšie kozmetické taštičky. Najskôr Miške a dnes Ninke," predniesla s vážnou tvárou ignorujúc trhané pohyby zvyšného ženského osadenstva, ktoré si v snahe ochrániť svoj majetok pritiahli tašky do náručia. Hlavná inšpektorka prekvapene nadvihla obočie a rukami si prešla po svojom tigrovanom tričku. "Krádež? U nás? To tu už dávno nebolo." zahlásila znepokojene. Očami prebehla po všetkých svojich ovečkách nespokojne sa hniezdiacich za svojimi lavicami až zastala na Ninke. (Miška totiž nebola v škole) "Čo všetko ti zmizlo?" opýtala sa svojím zvyčajným zádumčivým hlasom, ktorý používala vždy pri vyšetrovaní zločinov. "Špirála, ceruzka na oči a štetec na púder," vyhlásila poškodená rozhorčene. "Mala som to v taške," pokračovala, "a tú som mala stále zo sebou. Nechápem ako sa to mohlo stať." Hlavná inšpektorka si prehrabla vlasy a pery spojila do tenkej čiarky. Všetci zatajili dych. Vedeli, že sa snaží zapojiť do záhady celý rozum, ktorému hrozilo, že sa onedlho prehreje. Napriek tomu sa ju nikto neodvážil prerušiť. "Ak si ju mala stále pri sebe, musel to byť niekto z vás."
"Napadlo nás," skočila jej do toho Veronika, "že by si všetky baby vybrali veci z tašiek." Hlavná inšpektorka pokrútila hlavou. Zdal sa jej to výborný nápad, avšak stále nechcela veriť, že by sa niekto z jej milovaných ovečiek dopustil takého trestuhodného činu.
Nikto však túto možnosť nezavrhol úplne. Vzhľadom k tejto skutočnosti, a dôkazom, ktoré ukazovali len na mladých detektívov, sa o pár minút celá skupiny vybrala von zo zasadačky. Akcia, ktorú navrhla ďalšia mladá detektívka, Naty, okamžite dostala tajný názov, Zlodej Anonymus.
Ako som už spomínala, nikto sa nevzdal možnosti, že zlodej mohol byť medzi nimi, avšak nikto nebol natoľko odvážny aby sa priznal. Preto mu ostatní dali možnosť vrátiť veci v anonymite. Zatiaľ čo do už prázdnej miestnosti pomaly vchádzali a vychádzali možní páchatelia, na chodbe sa rozpútala hlavná vrava. "Bodaj by sa dotyčnej vytvoril na oku jačmeň!" zahromžila Ninka v afekte. Niekoľko hlasov okolo nej súhlasne zamrmlalo.
O pár minút si celé zhromaždenie posadalo na svoje miesta a ženská časť si okamžite skontrolovala svoje tašky. Museli sa uistiť, či sa zločinec nečinil znova. Našťastie nie, bohužiaľ nevrátil ani už ukradnuté. A možno to predsa len nebol nikto z mladých detektívov. Každý tomu chcel veriť. Vrchnej inšpektorke Böhmerovej neostávalo nič iné, len znova pokrčiť svoje, už aj tak dosť ustarané, čelo a pustiť sa do pátrania po zlodejovi Anonymusovi.

Sila túžby - 3. kapitola

25. ledna 2014 v 19:54 | Lady Clair |  Sila túžby

Utrpenie, to je i život. Aké potešenie by bolo v ňom bez utrpenia?
Fiodor Michajlovič Dostojevskij

"Bež! Rýchlejšie!" kričala Ana na svoju zverenkyňu aj keď videla, ako sa jej od únavy podlamujú kolená. Spokojne sa pri tom usmievala. Anastasia bola úplne v jej moci. Videla to na nej. Bodaj by aj nie! Už pár týždňov ju nútila do vecí, ktoré nikdy predtým nerobila. Nútila ju klamať, miesto jedla jej pod nos strkala obrázky dievčat, ktoré už stihla vychovať. Dievčat, ktoré doviedla k dokonalosti. Väčšina z nich už zomrela, ale to tá hlúpa hus vedieť nemusí. Ana sa pri tej myšlienke pousmiala. Donúti ju bojovať viac. "Len sa flákaš! Choď naplno!" vykríkla znova a následne sa škodoradostne rozosmiala. To však Anastasia nepočula. Počula len to, čo chcela Ana aby počula. Až o celú hodinu jej dovolila zastať a vyčerpane sa zvaliť do trávy. Anastasia vyčerpane zatvárala oči, z ktorých jej tiekli slzy. S hlasným vzdychnutím si sadla a rozplakala sa. Ana si sadla k nej. Pohladila ju po chrbte, ale hneď odtiahla ruku a s odporom sa na ňu pozrela. "Čo je?" šepla Anastasia vyčerpane. "Čo je? Naozaj sa pýtaš čo je? Je mi odporné dotýkať sa ťa! Nikde žiadne kosti len tuk!" rozkričala sa Ana rozhorčene. "Vstávaj, za chvíľu sa zotmie." vyštekla podráždene a aj napriek Anastasinej pevnej vôli ju postavila na nohy a v sprievode ďalších pokrikov hnala domov.
***
Anastasia sa vyzlečená postavila pred veľké zrkadlo vo svojej izbe. Ešte stále z nej občas kvapkala voda z nedávnej sprchy. Prstami si prešla po bruchu. Do očí sa jej nahrnuli slzy a začala si ich zarývať stále hlbšie do kože. V sprievode dlhých škrabancov sa presunula ku stehnám. Akoby sa snažila utrhnúť si všetko, čo sa jej nepáčilo. "Tak nechutné," štekla jej Ana do ucha. Anastasia sa striasla a rýchlo si obliekla nočnú košeľu. S hlasným povzdychom zišla dole. Vedela, že dnes sa večeri nevyhne. Už včera sa jej mama vyhrážala psychológom. Vraj je chorá keď neje. Vraj moc schudla. Moc? Ručička na váhe ukazovala len o tri kilá menej ako minulý týždeň! To nie je moc!
Nervózne si sadla pred plný tanier cestovín s mäsom a zeleninou. Do studených rúk vzala vidličku a začala sa v tom prehrabovať. O pár súst tanier odniesla a so slovami, že je unavená vybehla do svojej izby.
***
Stojím uprostred izby. Oproti Ane. Kričí. Nadáva mi aká som neschopná. Rovnako mi nadávala mama dnes ráno, keď som jej dala podpísať žiacku. So slzami v očiach sa načahujem po malom farebnom zošite a rýchlo v ňom listujem. Cestoviny 141 kalórií, mäso 105 kalórií, zelenina 61. Nie, nie, nie! Zúfalo si sadám na posteľ. Prekročila som svoj povolený limit. Priťahujem si nohy k brade a konečne nechávam slanú slzu dopadnúť na moje pyžamo. Už nemôže nič zničiť, tak nech si robí čo chce. Odovzdávam sa zúfalému plaču. Plačem za všetko. Za mňa, školu, rodinu, ale hlavne za to, aká som neschopná tučná krava!
To tu však stojí Ana a podáva mi jedinú útechu z môjho príšerného života. K ešte nezahojeným ranám si krátkym pohybom žiletky pridávam nový. Teraz však nemám dosť. Toto dokončím! Nechávam spadnúť pyžamové nohavice na zem, znova si sadám na posteľ a začínam kresliť svoje dielo. Teda skôr písať.

Takmer už cez slzy nevidím, ale viem, že si tú bolesť zaslúžim. Jedla som. Porušila som hlavné pravidlo. Ana mi hovorila, že sa to raz stane. A tiež mi hovorila, čo sa stane ak sa najem. Príde trest. Toto je trest. Z nohy si zotieram posledné kvapky krvi a sledujem žiarivo červený nápis FAT!

Info

23. ledna 2014 v 18:45 | Lady Clair

Ešte raz sa ospravedlňujem, že tu neprispievam pravidelne, nemám však tak veľa času (blbá škola). V priebehu zajtrajša a víkendu vás čaká ďalšia časť poviedky Sila túžby (naozaj ma teší, že vás tak chytila) a dve recenzie. Prvá bude na veľmi známu knihu 50 shades of grey (neskôr aj ďalšie dve časti) a druhá o knihe Ako som osprostel. Zároveň Vám dávam jedinečnú možnosť spoznať ma ak by ste chceli, takže ak vás niečo zaujíma, pokojne sa pýtajte, odpovedám na všetko ;)

Lady Clair

Sila túžby - 2. kapitola

15. ledna 2014 v 23:12 | Lady Clair |  Sila túžby
Ak mám pravdu povedať, ešte pred pol hodinou som bola rozhodnutá, pridať ďalší článok až v piatok. Keď som si však prečítala vaše komentáre, vyhŕkli mi do očiek slzičky, šťastia samozrejme, a hneď som sa pustila do písania ďalšej kapitoly príbehu o Anastásií a Ane. Dúfam, že vás nesklamem a bude sa vám páčiť.


Anastasia rýchlo vybehla z ich malého bytu. Videla matkin nespokojný výraz po tom, čo jej oznámila, že nebude jesť a nechcela riskovať hádku. O pár minút neskôr už s taškou na pleci spokojne poskakovala po ulici. Si šikovná. usmiala sa Ana. Mala na sebe tmavé rifle a obtiahnuté čierne tielko. Anastasia si závistlivo prezrela jej ploché brucho a medzeru medzi stehnami. "Si tak chudá," šepla potichu. Okoloidúce dievča zastalo a premeralo si ju. "Robíš si zo mňa srandu?" vyštekla nahnevane. Anastasia hneď vedela prečo. Dievča, ktoré stálo oproti nej nebolo vôbec chudé. Prasačie očká jej pod veľkými lícami nebolo takmer ani vidno. Keby ju udrie, Anastasia by sa pravdepodobne už nikdy nepostavila. A zrazu si z hrôzou všimla, že dievčina vyzerá presne ako ona. Stála oproti obrovskému zrkadlu. "Nechceš takto dopadnúť, však nie?" Ana ju chytila za plecia a pevne jej ich stlačila. "Čo myslíš? Za kým sa chalani pozrú skôr. Za mnou alebo...ňou," znechutene kývla hlavou k stále nahnevanej dievčine. Anastasia silno zatvorila oči. Keď ich otvorila, znova stála na už prázdnej ulici. "Škola!" rýchlo sa rozbehla. V duchu videla, ako sa Ana spokojne usmieva. Presne toto chcela. Aby utekala. Potvora jedna!
***
Len čo Anastasia zadýchane vkĺzla do lavice, do triedy vošla ich triedna učiteľka. Za sebou viedla vystrašenú blondínku. Veľkými modrými očami sa nevinne pozerala na celú triedu. Anastasia vnímala len, že sa volá Nancy a prestúpila z Trnavy. Potichu sledovala ako sa jej drobná postava prediera lavicami a sadá si na jediné voľné miesto, vedľa Anastásie. Byť neobľúbená má svoje výhody. Rýchlo vytiahla hrubý zošit ozdobený obrázkami dievčat predstavujúcich dokonalosť. Len čo si všimla, že ju Anastásia sleduje, zahanbene ho hodila späť do tašky a s umelým úsmevom sa na ňu pozrela.
***
Milý denníček,
mama dnes varila palacinky. Musela som jej povedať, že som už jedla. Ana to tak chcela. Povedala mi, že budem dokonalá. Keď som videla, ako dokonalosť vyzerá, že je úplne iná ako mi hovorila mama. Celé tie roky ma klamala. Neviem, čo by som bez Any robila. Ako som bez nej doteraz mohla žiť?!
Dnes je môj prvý deň bez jedla. Ana hovorí, že som jej najlepšia žiačka. Vraj ma berie ako svoju dcéru. Síce ma bolí brucho a hlasno mi v ňom škvŕka, ale ja to vydržím!
Zatváram denník a pohľadom pohladím jeden z množstva obrázkov znázorňujúcich dokonalosť. Nalepila som si ich tam hneď po tom, ako som prišla domov.

Je naozaj ťažké presvedčiť moju starostlivú matku, že som už jedla. Hlavne keď sa na mňa pozerá tým pohľadom Viem, že ma klameš. Ana mi však povedala ako na to. Stačilo tak málo. Kúpiť si v obchode pár potravín, vyhodiť ich do koša a obaly "zabudnúť" na stole. Ups. Unavená z nedostatku jedla, ale šťastná, pretože som sa konečne prekonala a dokázala som nemožné som sa ponorila do ríše snov plných dokonalej štíhlosti a zvonivého smiechu mojej novej opory.

Lady Clair píše (znova)

13. ledna 2014 v 18:04 | Lady Clair
Tiež by sa tento článok mohol voľať "Chvíľku strpenia, prosím"
O čo ide? Obrovskou rýchlosťou sa blíži polročné vysvedčenie a školopovinné deti ako ja, ktoré celý polrok nič nerobili teraz musia zamakať. Preto ďalší článok pribudne až ku koncu týždňa.
Lady Clair

Lady Clair píše...

10. ledna 2014 v 15:13 | Lady Clair

Ako ste si mohli všimnúť, aj ja som sa dala na knižnú výzvu. Pre začiatok je môj cieľ 50 kníh, čo nie je tak veľa. Prečo vám píšem túto nepodstatnú informáciu? Rozhodla som sa každú jednu knihu, ktorú v priebehu Knižnej výzvy prečítam tu zrecenzujem. Takže sa môžete tešiť na nával recenzií :-*

Vaša Lady Clair :-)



Unikátna láska - Prológ

8. ledna 2014 v 19:55 | Lady Clair |  Unikátna láska
Nervózne behám po izbe, vlasy si splietam to pevného chvosta aby som ich dostala aspoň po akú takú kontrolu. Počujem zvoniť telefón. Pri behu stihnem pováľať všetky stoličky a naraziť do stolíka. Konečne ho s tichým zastonaním zdvihnem, pričom skáčem na jednej nohe. Zvalím sa na gauč. "Prosím?" vydýchnem. Počujem tichý smiech. "Si v poriadku bejby?"
"Jack!" zakvílim. "Nesmej sa mi!"
"Nesmejem," zapradie nevinne. Tento krát sa musím zasmiať ja.
"Hneď som u teba, bejby." Počujem, ako pridá plyn.
"Jack, spomaľ," premáha ma strach. Pomaly, ako temný anjel sa ku mne vkráda zlá predtucha.
"Milujem ťa, bejby," znova sa zasmeje. Skôr ako sa spojenie preruší, počujem výkrik. Pískanie pneumatík, náraz a ticho.
***

Viem, že je neskoro. Proste to cítim. So slzami v očiach bežím k ceste. Leží na nej. Tak nehybný a chladný. Kúsok odo mňa sa váľa niečo, čo sa podobalo na motorku. Zlomené srdce je oproti tomuto pocitu veľké NIČ. Pohlcuje ma pohľad prázdnoty, očami sledujem mužov v červenom, ako sa ho snažia zachrániť. Jack! Jack preber sa! kričím. Cítim, ako sa mi podlamujú nohy. Niekto ma chytá. Pevné mužské ruky si ma tisnú do náručia a mne neostáva nič iné len sa im poddať. Odvraciam hlavu, idem s ním a za sebou nechávam celú svoju dušu. Celý svoj život.


Sila túžby - 1. kapitola

8. ledna 2014 v 0:28 | Lady Clair |  Sila túžby
"Čo je príjemnejšie než mať priateľa, s ktorým môžeme hovoriť tak ako sám so sebou? "
Lucius Annaeus Seneca

"Ty suka! Vstávaj a padaj do postele, inak zariadim aby si sa už nikdy nepostavila!"
Anastasia Daniels sa schovala pod perinu v snahe schovať sa pred svetom. Ignorujúc krik jej otca a plač matky znova zaspala. Zobudila sa v náručí Stevena. Bol jej veľký brat. Ochranca. Rytier na bielom koni. Stále sa po byte ozýval krik a Anastastia už nevládala udržať slzy. "Mami?" šepla potichu, akoby sa bála odpovede. Možno mala zakričať hlasnejšie. Možno by ju potom zachránila. Mami! vykríkla v duchu, dúfajúc, že príde a objíme ju. Cítila ako ju hladia ruky. Neboli to však ruky, ktoré chcela cítiť.
***
Bežím. Snažím sa utiecť, ale on ma stále doháňa. Je to ako hra na mačku a myš. Teda, skôr na leva a myš. A zrazu sa pri mne objaví dievča. Je mladá, s dokonalými čiernymi vlasmi po pás,o niečo vyššia ako ja, štíhle nohy netrpezlivo poskakujú a veľké zelené oči má prísne prižmúrené. "Pridaj! Vidíš? To robí ten koláč čo si dnes zjedla. Len ťa ťahá k zemi. To nevieš, že je to zakázané ovocie? Chceš dopadnúť ako tí ľudia, ktorých vyťahujú z domu?!" To už sa mi do očí hrnú slzy. Nechcem. Chcem byť ako ty! kričím, a aj napriek tomu, že nič nevyslovím podľa jej pohľadu viem, že ma počuje. Chytá ma za ruku, trhne a ja sa zrazu cítim tak ľahká a šťastná. Obzerám sa. Je preč. Môj prenasledovateľ zmizol. Aká úľava. Skláňam sa, ruky si pokladám na kolená, opieram sa o ne. Dych sa mi kráti, snažím sa nájsť stratenú dušu, ktorú som niekde v tom zhone stratila. Až potom vzhliadam k Dokonalosti a vďačne sa usmievam. "Ďakujem," vydychujem po chvíli. Akoby ma však prepočula. Prísne si ma obzerá, skenuje a svojím ľadovým, ale zároveň priateľským pohľadom. "Som Ana," vystriera ku mne ruku s dlhými štíhlymi prstami. Je tak dokonalá. Až po chvíli zaregistrujem, že sa mi predstavila. Nedá sa inak ako vybuchnúť do smiechu. "Anastasia, ale všetci a volajú Ana," zozbieram v sebe poslednú štipku a pevne uchopím jej štíhlu roku do mojich malých bucľatých prstov. "Ďakujem," prednesiem už pokojnejšie. "Za záchranu," dodávam rýchlo. Núti ma k tomu jej zmätený pohľad. Srdečne sa usmeje. "Vieš, zvládla by si to sama, keby vyzeráš ako ja." A ja z pocitom žiarlivosti musím len súhlasiť.
***
Anastasia precitla zo svojho sna a zmätene sa poobzerala. Bola znova vo svojej posteli. Ale už sama. Izbu stále obklopovala čierna tma. Tento krát ju však sprevádzalo takmer posvätné ticho. Narúšal ho len Stevenov pravidelný dych. Nádych výdych. Nádych výdych. Anastasia pomaly počítala, snažila sa mu prispôsobiť jej dychom. Dúfala, že tak znova zaspí. Chce znova vidieť Anu. Zatvorila oči a znova si predstavila tú záplavu vlasov ako uhoľ. Tie jej boli krátke, riedke a hnedé. Každé ráno jej ich musela mama zväzovať do pevného drdolu, aby vyzerala aspoň trochu k svetu. Potom jej pripraví raňajky, desiatu, do ktorej dá stravenku na obed a odvezie ju do školy.
***
Anastasia hypnotizovala chlieb na svojom tanieri. Pohľadom zablúdila k Ane sediacej vedľa nej. Prísne ju sledovala. "NEJEDZ TO!" vyštekla tak hlasno, až Anastasia nadskočila. Nervózne sa pozrela na svoju matku. Vyzerala, že nič nepočula.

"Pomôžem ti k dokonalosti. Dovediem ťa až k cieľu a budem pri tebe stále. To ti prisahám," zašepkala jej Ana do ucha. Jej hlas znel ako jemná melódia. A zrazu bola preč. Anastastia sa odhodlane nadýchla. "Nie som hladná," predniesla predstavujúc si, ako ju Ana pochvalne tľapká po pleci a sprisahanecky na ňu žmurká.


Ospravedlnenie

6. ledna 2014 v 18:34 | Lady Clair

Ospravedlňujem sa za menší chvíľkový chaos na blogu, ale niekedy je chaos potrebný pre poriadok. Ak sa vám nechce rolovať o tie dva články nižšie, prológ na poviedku Sila túžby nájdete TU

S láskou Lady Clair