Ten pohľad mi vyrazil dych (maturitná téma 2014)

6. května 2014 v 21:10 | Lady Clair
Poznáte ten pocit, keď vás niečo tak prekvapí, že neviete ako reagovať? Akoby sa zastavil čas. Existujete len vy a situácia, ktorá vás tak prekvapila. No dobre, možno trošku preháňam. Podstatu ste určite pochopili. Pár takých udalostí, na ktoré si budem pamätať asi do konca života sa stalo aj mne. A toto je jedna z nich.
Bol to krásny letný deň. Alebo to bola decembrová noc? "Pohni!" zakričala na mňa moja najlepšia kamarátka Simona a potiahla ma za ruku. Prekoprcla som sa cez oblok a moje telo s ťažkým zadunením padlo do snehu. Tak predsa len bola tá decembrová noc! Pýtate sa, prečo ma ťahala z okna? Nie, nebojte sa, nehorelo u nás a stále máme dostatočne široké dvere aby som sa cez ne prepchala. Ak vás napadlo, že moje kráľovstvo zachvátili zničujúce plamene, mali by ste pozerať menej amerických filmov. Len som sa ako každý normálny tínedžer snažila dostať na najlepšiu oslavu roku, posedenie pri čaji s plyšovými zvieratkami mojej päťročnej susedy. Možno vám vŕta hlavou, prečo malo tak mladé dievča posedenie pri čaji neskoro v noci. Viete, ona bola tak trochu rebel. A milovala kávu, čo jej umožňovalo tancovať na pesničky z Bambuľky až do rána.
Terezka, tak sa volala, nás už nedočkavo vyčkávala medzi dverami. Červené šaty, ktoré jej boli príliš veľké sa ťahali ešte asi meter za ňou, ruky ani nohy jej nebolo vidno. Len neónovo zelené vlasy nám svietili na cestu. Terezka od svojich troch rokov žila v starej rozpadávajúcej sa vile. Odsťahovala sa tam hneď po tom, ako jej mama prečítala rozprávku o Pipi Dlhej Pančuche. Zaumienila si, že aj ona chce žiť vo vile s koňom a opicou. Matka sa jej to snažila vyhovoriť, plakala, prosila, sľúbila jej aj nemožné, ale keď si raz Terezka niečo zaumieni tak to aj dostane. Rozbila porcelánové prasiatko, do batôžka zobrala pár plyšových zvieratiek, rozlúčila sa so skormútenou matkou a odišla.
Keď sme konečne zastali pred Terezkinou rozžiarenou tvárou, nadšene ma objala a omotala si nohy okolo môjho pása. "Odnes ma dnu!" zavelila panovačne a ja som sa jej okamžite podvolila. Nie preto, že by som bola nejaký mäkkýš. Len som dodržovala naše malé tradície. Konečne som ju položila doprostred obrovskej okrúhlej obývačky a poobzerala som sa. Niečo tu bolo inak. A vôbec sa mi to nepáčilo. "Kde sú koláčiky?" zafňukala so nespokojne. "Na povale. Musím vám tam niečo ukázať!" Terezka nestrácala ani stotinu a rozbehla sa po spráchnivených schodoch hore na povalu. A my samozrejme za ňou.
Myslím, že keby ma Simona nepodoprie, spadnem z tých schodov dole. Vyjavene som sa pozerala na bieleho jednorožca priviazaného ku klincu na podlahe. Pokojne sa na mňa pozeral. S tým jeho zlatým rohom previazaným ružovou stuhou osvetľoval celú miestnosť. "Odkiaľ ho máš?" opýtala sa za mňa Simona, pretože ja som stále nenachádzala slová. "Odo mňa." ozvalo sa z rohu. Obidve sme sa tam otočili. Harry Potter sa na nás provokatívne usmieval. V ruke žmolil prútik. "Prišiel som navštíviť moju malú sesterničku a doniesť jej darček na narodeniny."
"Chceš ho nakŕmiť?" skočila nám do reči Terezka a chytila mi ruku. Poslušne som ju vystrela. Terezka mi začala do dlane sypať fialové Skittles. "Tie má najradšej." Pomaly som sa priblížila ku tomu obrovskému ale krásnemu zvieraťu, ruku som mala odhodlane vystretú, ale výraz akoby som šla na popravu. Jednorožec začal oddane jesť s dlane, vyoblizoval ju a keď zhodnotil, že mu už nič dobré neponúknem, otočil sa mi zadkom. O krok som cúvla, riadiac sa pravidlom, nestáť koňovi za zadkom. Na moje prekvapenie som narazila do niečoho, čo sa ani zďaleka nepodobalo na drevenú stenu. Keď som sa otočila, skoro som zamdlela od prekvapenia. Predo mnou stála obrovská žirafa s čiernobielymi pruhmi. Zerafa! Hlavu mala pravdepodobne bolestivo sklonenú, pretože sa jej dlhý krk nezmestil do malého priestoru. Pod nohami jej behali ďalšie tri malé žirafy, tento krát však mali miesto pruhov perie a z bokov sa im tlačili malé krídla. Radšej som nechcela vedieť, kto je otcom.
"Dáš si čaj?" vyrušila ma z môjho premýšľania Terezka. V rukách držala šálku so studenou vodou. Musela som sa uškrnúť. To, čo bolo doteraz vždy najdivnejšie, zrazu vyzeralo ako úplne normálna vec. "Alebo sa na jednom z nich môžeš previesť." navrhla. Skôr ako som stihla zaprotestovať ma Harry Potter krátkym 'zdvih a švih' vyniesol na Zerafu. Tá sa ako na príkaz rozbehla medzi hviezdy. Teda pouličné lampy.
Naša cesta bola tak zábavná, že sme sa rozhodli ostať navždy spolu. Teraz žijeme v už päťročnom manželskom zväzku a ja som šťastnejšia viac ako kedykoľvek predtým.
 

Sila túžby - 4. kapitola

1. května 2014 v 22:36 | Lady Clair |  Sila túžby
"Vieš koľko v tom je kalórií?" šokovane zasyčala Nancy na svoju spolusediacu. Anastásia sa práve chystala zjesť kúsok jablka. Prekvapene sa pozrela na Nancy. Bola neprirodzene bledá, líca mala prepadnuté a pery príliš bledé. Anastásia k nej posunula misku s nakrájaným jablkom, ale Nancy len odvrátila hlavu. "Si jedna z nás však?" šepla Anastásia. "Patríš do pro-ana klubu." dodala na nechápavý pohľad, ktorý k nej jej jediná priateľka vyslala. Za tých pár dní sa z nich stala takmer nerozlučná dvojka, ale až teraz si začali byť naozaj blízke. Nancy po chvíli prikývla. "Nejedz to," šepla. V očiach sa jej odzrkadľoval strach. "Ana ťa potrestá. Vieš , že to urobí. Vojde ti do hlavy. Ako..ako nejaký parazit. Sľubuje ti, aká budeš dokonalá. Je na teba stále milá? To skončí. Ani sa nenadeješ a pri každom aj najmenšom súste bude na teba kričať, aká si neschopná a už nikdy neodíde. Stále bude v tebe. Bude ťa nútiť do vecí, ktoré nebudeš chcieť robiť. Bude ťa ovládať." šepkala vystrašene. Zrazu sa prudko postavila a odišla.
***
Nancy sa v škole neukázala ani najbližších pár dní. Samota, ktorá Anastásiu pohlcovala jej bolestivo trhala srdce. A zrazu sa aj ona začala meniť na chodiaceho ducha. Bledá, zničená a takmer bez života. Každý deň sa umárala cvičením až do bezvedomia, vyhýbala sa rodinným obedom, fajčila jednu cigaretu za druhou. Zaspávala s plačom a myšlienkou na jej najlepšiu kamarátku. Kde asi je? Ana, pomôž jej. modlila sa v duchu.
***
Milý denníček,
už sú to dva týždne, čo som videla Nancy naposledy. Kde je? Vyhýba sa mi? Urobila som niečo zlé? Toto má byť Anin trest? Ak je to tak, chcem to odčiniť. Chcem byť jej poslušná dcéra. Musím..musím prestať jesť. Musím získať Nancy. Ona je jediná, kto mi ostal. Prosím, Ana, priveď mi ju späť. Urobím čokoľvek. Už pol roka sa snažím robiť všetko, čo chceš, tak prečo preboha nemôžeš aspoň raz urobiť niečo, čo chcem ja?! Cítim sa tak sama. A tá samota ma zabíja.

"Tak ty chceš pomoc?!" vyštekla na ňu Ana. "Prečo by som ti mala pomáhať?! Dosť sa nesnažíš! Stále ješ! A je mi jedno, že zješ za týždeň len jogurt. Sú to kalórie navyše! A to tvoje cvičenie. Pche! Prasa lenivé! Nevadí ti, že keď beháš natriasajú sa ti šunky?!
Anastásia si pretrela uslzené oči. "Ticho! Buď ticho!" vykríkla a vybehla do tmy. Nedbala na to, že sa jej od zoslabnutia podlamujú kolená. Bola zvyknutá ísť až do úplného vyčerpania. Bežala až kým sa jej zoslabnuté telo nezrútilo na tvrdý chodník. Ostala tam nehybne ležať. Už nebolo počuť nič. Ani jej dych, ani tlkot jej sdca.

Byť či nebyť

29. dubna 2014 v 20:46 | Lady Clair
Už pár dní sa zaoberám myšlienkou na to, či znova rozbehnúť blog. Kvôli "menším" problémom som prestala, stratila som na to čas, chuť..proste všetko. Ale posledné dni som znova začala túžiť po tom niečo napísať. Napísať pre Vás. Preto sa Vás chcem opýtať, či mi odpustíte moju neaktivitu a ďalej ma budete brať ako AFFs a čítať moju tvorbu. Bola by som nadšená, keby mi zanecháte komentár typu:
1) Áno, tvoja tvorba sa mi páči a budem rád/a, keď budeš písať aj naďalej
2) Nie, tvoja tvorba sa mi nepáči a neplánujem ju ani čítať
Každý komentár si cením a rešpektujem ho, pretože ma posunie vpred a uľahčí mi rozhodovanie.

S pozdravom Vaša Lady Clair
 


Samantha

30. ledna 2014 v 21:29 | Lady Clair |  Samantha

Samatha je 17-ročná dievča s veľkými snami. Pri ich uskutočnení sa však pokazí asi všetko, čo sa pokaziť dá a ona je v neznámej krajine nútená k prostitúcií. Pri jednom z jej mnoha psychických pádov bude nútená nahliadnuť do sveta harm-selfingu. Aj napriek tomu, že sa jej zo spárov jej krutého osudu podarí uniknúť, navždy to zmení jej život. V snahe dať sa dokopy navštívi miestnu psychiatriu. Podarí sa jej zbaviť sa toho strašného a život ohrozujúceho zvyku?

Lady Clair prichádza z novou poviedkou o sebapoškodzovaní, téme, ktorá je načrtnutá, v poviedke Sila túžby. Struhujúci príbeh napísaný tak, ako píše život. Musím sa poďakovať blogerke Ilon-Ká**, pretože pri čítaní jej poviedky Psychopati ma napadol námet na Samanthu.

Zlodej Anonymus (pozmenená skutočnosť)

29. ledna 2014 v 22:53 | Lady Clair
V jeden krásny slnečný deň sa v 1.B triede začali veci poriadne komplikovať. Poviete si: Čo sa preboha stalo? Nemusíte sa báť. Nič strašné a zároveň najstrašnejšie za päť mesiacov existencie tejto triedy. Ale začnem pekne poporiadku.
Hlavná inšpektorka Böhmerová vošla so širokým úsmevom do miestnosti plnej svojich zverencov. Porada, ktorú usporiadala bola špeciálna. Týkala sa dejín. Avšak skôr ako sa stihla vrhnúť do zvyčajného vysvetľovania okolností, kvôli ktorým sa prítomní zišli, niekto ju prerušil.
"Pani inšpektorka, máme problém. Vážny problém," začala svoj nacvičený výklad najmenšia v skupine mladých detektívov, Maťka. Inšpektorka Böhmerová na ňu okamžite upriamila svoju pozornosť a v tichosti sa jej spýtala o čo ide. Povzbudená Maťka začala okamžite vysvetľovať okolnosti ich problému: "Začali nám miznúť veci. Presnejšie kozmetické taštičky. Najskôr Miške a dnes Ninke," predniesla s vážnou tvárou ignorujúc trhané pohyby zvyšného ženského osadenstva, ktoré si v snahe ochrániť svoj majetok pritiahli tašky do náručia. Hlavná inšpektorka prekvapene nadvihla obočie a rukami si prešla po svojom tigrovanom tričku. "Krádež? U nás? To tu už dávno nebolo." zahlásila znepokojene. Očami prebehla po všetkých svojich ovečkách nespokojne sa hniezdiacich za svojimi lavicami až zastala na Ninke. (Miška totiž nebola v škole) "Čo všetko ti zmizlo?" opýtala sa svojím zvyčajným zádumčivým hlasom, ktorý používala vždy pri vyšetrovaní zločinov. "Špirála, ceruzka na oči a štetec na púder," vyhlásila poškodená rozhorčene. "Mala som to v taške," pokračovala, "a tú som mala stále zo sebou. Nechápem ako sa to mohlo stať." Hlavná inšpektorka si prehrabla vlasy a pery spojila do tenkej čiarky. Všetci zatajili dych. Vedeli, že sa snaží zapojiť do záhady celý rozum, ktorému hrozilo, že sa onedlho prehreje. Napriek tomu sa ju nikto neodvážil prerušiť. "Ak si ju mala stále pri sebe, musel to byť niekto z vás."
"Napadlo nás," skočila jej do toho Veronika, "že by si všetky baby vybrali veci z tašiek." Hlavná inšpektorka pokrútila hlavou. Zdal sa jej to výborný nápad, avšak stále nechcela veriť, že by sa niekto z jej milovaných ovečiek dopustil takého trestuhodného činu.
Nikto však túto možnosť nezavrhol úplne. Vzhľadom k tejto skutočnosti, a dôkazom, ktoré ukazovali len na mladých detektívov, sa o pár minút celá skupiny vybrala von zo zasadačky. Akcia, ktorú navrhla ďalšia mladá detektívka, Naty, okamžite dostala tajný názov, Zlodej Anonymus.
Ako som už spomínala, nikto sa nevzdal možnosti, že zlodej mohol byť medzi nimi, avšak nikto nebol natoľko odvážny aby sa priznal. Preto mu ostatní dali možnosť vrátiť veci v anonymite. Zatiaľ čo do už prázdnej miestnosti pomaly vchádzali a vychádzali možní páchatelia, na chodbe sa rozpútala hlavná vrava. "Bodaj by sa dotyčnej vytvoril na oku jačmeň!" zahromžila Ninka v afekte. Niekoľko hlasov okolo nej súhlasne zamrmlalo.
O pár minút si celé zhromaždenie posadalo na svoje miesta a ženská časť si okamžite skontrolovala svoje tašky. Museli sa uistiť, či sa zločinec nečinil znova. Našťastie nie, bohužiaľ nevrátil ani už ukradnuté. A možno to predsa len nebol nikto z mladých detektívov. Každý tomu chcel veriť. Vrchnej inšpektorke Böhmerovej neostávalo nič iné, len znova pokrčiť svoje, už aj tak dosť ustarané, čelo a pustiť sa do pátrania po zlodejovi Anonymusovi.

Sila túžby - 3. kapitola

25. ledna 2014 v 19:54 | Lady Clair |  Sila túžby

Utrpenie, to je i život. Aké potešenie by bolo v ňom bez utrpenia?
Fiodor Michajlovič Dostojevskij

"Bež! Rýchlejšie!" kričala Ana na svoju zverenkyňu aj keď videla, ako sa jej od únavy podlamujú kolená. Spokojne sa pri tom usmievala. Anastasia bola úplne v jej moci. Videla to na nej. Bodaj by aj nie! Už pár týždňov ju nútila do vecí, ktoré nikdy predtým nerobila. Nútila ju klamať, miesto jedla jej pod nos strkala obrázky dievčat, ktoré už stihla vychovať. Dievčat, ktoré doviedla k dokonalosti. Väčšina z nich už zomrela, ale to tá hlúpa hus vedieť nemusí. Ana sa pri tej myšlienke pousmiala. Donúti ju bojovať viac. "Len sa flákaš! Choď naplno!" vykríkla znova a následne sa škodoradostne rozosmiala. To však Anastasia nepočula. Počula len to, čo chcela Ana aby počula. Až o celú hodinu jej dovolila zastať a vyčerpane sa zvaliť do trávy. Anastasia vyčerpane zatvárala oči, z ktorých jej tiekli slzy. S hlasným vzdychnutím si sadla a rozplakala sa. Ana si sadla k nej. Pohladila ju po chrbte, ale hneď odtiahla ruku a s odporom sa na ňu pozrela. "Čo je?" šepla Anastasia vyčerpane. "Čo je? Naozaj sa pýtaš čo je? Je mi odporné dotýkať sa ťa! Nikde žiadne kosti len tuk!" rozkričala sa Ana rozhorčene. "Vstávaj, za chvíľu sa zotmie." vyštekla podráždene a aj napriek Anastasinej pevnej vôli ju postavila na nohy a v sprievode ďalších pokrikov hnala domov.
***
Anastasia sa vyzlečená postavila pred veľké zrkadlo vo svojej izbe. Ešte stále z nej občas kvapkala voda z nedávnej sprchy. Prstami si prešla po bruchu. Do očí sa jej nahrnuli slzy a začala si ich zarývať stále hlbšie do kože. V sprievode dlhých škrabancov sa presunula ku stehnám. Akoby sa snažila utrhnúť si všetko, čo sa jej nepáčilo. "Tak nechutné," štekla jej Ana do ucha. Anastasia sa striasla a rýchlo si obliekla nočnú košeľu. S hlasným povzdychom zišla dole. Vedela, že dnes sa večeri nevyhne. Už včera sa jej mama vyhrážala psychológom. Vraj je chorá keď neje. Vraj moc schudla. Moc? Ručička na váhe ukazovala len o tri kilá menej ako minulý týždeň! To nie je moc!
Nervózne si sadla pred plný tanier cestovín s mäsom a zeleninou. Do studených rúk vzala vidličku a začala sa v tom prehrabovať. O pár súst tanier odniesla a so slovami, že je unavená vybehla do svojej izby.
***
Stojím uprostred izby. Oproti Ane. Kričí. Nadáva mi aká som neschopná. Rovnako mi nadávala mama dnes ráno, keď som jej dala podpísať žiacku. So slzami v očiach sa načahujem po malom farebnom zošite a rýchlo v ňom listujem. Cestoviny 141 kalórií, mäso 105 kalórií, zelenina 61. Nie, nie, nie! Zúfalo si sadám na posteľ. Prekročila som svoj povolený limit. Priťahujem si nohy k brade a konečne nechávam slanú slzu dopadnúť na moje pyžamo. Už nemôže nič zničiť, tak nech si robí čo chce. Odovzdávam sa zúfalému plaču. Plačem za všetko. Za mňa, školu, rodinu, ale hlavne za to, aká som neschopná tučná krava!
To tu však stojí Ana a podáva mi jedinú útechu z môjho príšerného života. K ešte nezahojeným ranám si krátkym pohybom žiletky pridávam nový. Teraz však nemám dosť. Toto dokončím! Nechávam spadnúť pyžamové nohavice na zem, znova si sadám na posteľ a začínam kresliť svoje dielo. Teda skôr písať.

Takmer už cez slzy nevidím, ale viem, že si tú bolesť zaslúžim. Jedla som. Porušila som hlavné pravidlo. Ana mi hovorila, že sa to raz stane. A tiež mi hovorila, čo sa stane ak sa najem. Príde trest. Toto je trest. Z nohy si zotieram posledné kvapky krvi a sledujem žiarivo červený nápis FAT!

Info

23. ledna 2014 v 18:45 | Lady Clair

Ešte raz sa ospravedlňujem, že tu neprispievam pravidelne, nemám však tak veľa času (blbá škola). V priebehu zajtrajša a víkendu vás čaká ďalšia časť poviedky Sila túžby (naozaj ma teší, že vás tak chytila) a dve recenzie. Prvá bude na veľmi známu knihu 50 shades of grey (neskôr aj ďalšie dve časti) a druhá o knihe Ako som osprostel. Zároveň Vám dávam jedinečnú možnosť spoznať ma ak by ste chceli, takže ak vás niečo zaujíma, pokojne sa pýtajte, odpovedám na všetko ;)

Lady Clair

Sila túžby - 2. kapitola

15. ledna 2014 v 23:12 | Lady Clair |  Sila túžby
Ak mám pravdu povedať, ešte pred pol hodinou som bola rozhodnutá, pridať ďalší článok až v piatok. Keď som si však prečítala vaše komentáre, vyhŕkli mi do očiek slzičky, šťastia samozrejme, a hneď som sa pustila do písania ďalšej kapitoly príbehu o Anastásií a Ane. Dúfam, že vás nesklamem a bude sa vám páčiť.


Anastasia rýchlo vybehla z ich malého bytu. Videla matkin nespokojný výraz po tom, čo jej oznámila, že nebude jesť a nechcela riskovať hádku. O pár minút neskôr už s taškou na pleci spokojne poskakovala po ulici. Si šikovná. usmiala sa Ana. Mala na sebe tmavé rifle a obtiahnuté čierne tielko. Anastasia si závistlivo prezrela jej ploché brucho a medzeru medzi stehnami. "Si tak chudá," šepla potichu. Okoloidúce dievča zastalo a premeralo si ju. "Robíš si zo mňa srandu?" vyštekla nahnevane. Anastasia hneď vedela prečo. Dievča, ktoré stálo oproti nej nebolo vôbec chudé. Prasačie očká jej pod veľkými lícami nebolo takmer ani vidno. Keby ju udrie, Anastasia by sa pravdepodobne už nikdy nepostavila. A zrazu si z hrôzou všimla, že dievčina vyzerá presne ako ona. Stála oproti obrovskému zrkadlu. "Nechceš takto dopadnúť, však nie?" Ana ju chytila za plecia a pevne jej ich stlačila. "Čo myslíš? Za kým sa chalani pozrú skôr. Za mnou alebo...ňou," znechutene kývla hlavou k stále nahnevanej dievčine. Anastasia silno zatvorila oči. Keď ich otvorila, znova stála na už prázdnej ulici. "Škola!" rýchlo sa rozbehla. V duchu videla, ako sa Ana spokojne usmieva. Presne toto chcela. Aby utekala. Potvora jedna!
***
Len čo Anastasia zadýchane vkĺzla do lavice, do triedy vošla ich triedna učiteľka. Za sebou viedla vystrašenú blondínku. Veľkými modrými očami sa nevinne pozerala na celú triedu. Anastasia vnímala len, že sa volá Nancy a prestúpila z Trnavy. Potichu sledovala ako sa jej drobná postava prediera lavicami a sadá si na jediné voľné miesto, vedľa Anastásie. Byť neobľúbená má svoje výhody. Rýchlo vytiahla hrubý zošit ozdobený obrázkami dievčat predstavujúcich dokonalosť. Len čo si všimla, že ju Anastásia sleduje, zahanbene ho hodila späť do tašky a s umelým úsmevom sa na ňu pozrela.
***
Milý denníček,
mama dnes varila palacinky. Musela som jej povedať, že som už jedla. Ana to tak chcela. Povedala mi, že budem dokonalá. Keď som videla, ako dokonalosť vyzerá, že je úplne iná ako mi hovorila mama. Celé tie roky ma klamala. Neviem, čo by som bez Any robila. Ako som bez nej doteraz mohla žiť?!
Dnes je môj prvý deň bez jedla. Ana hovorí, že som jej najlepšia žiačka. Vraj ma berie ako svoju dcéru. Síce ma bolí brucho a hlasno mi v ňom škvŕka, ale ja to vydržím!
Zatváram denník a pohľadom pohladím jeden z množstva obrázkov znázorňujúcich dokonalosť. Nalepila som si ich tam hneď po tom, ako som prišla domov.

Je naozaj ťažké presvedčiť moju starostlivú matku, že som už jedla. Hlavne keď sa na mňa pozerá tým pohľadom Viem, že ma klameš. Ana mi však povedala ako na to. Stačilo tak málo. Kúpiť si v obchode pár potravín, vyhodiť ich do koša a obaly "zabudnúť" na stole. Ups. Unavená z nedostatku jedla, ale šťastná, pretože som sa konečne prekonala a dokázala som nemožné som sa ponorila do ríše snov plných dokonalej štíhlosti a zvonivého smiechu mojej novej opory.

Lady Clair píše (znova)

13. ledna 2014 v 18:04 | Lady Clair
Tiež by sa tento článok mohol voľať "Chvíľku strpenia, prosím"
O čo ide? Obrovskou rýchlosťou sa blíži polročné vysvedčenie a školopovinné deti ako ja, ktoré celý polrok nič nerobili teraz musia zamakať. Preto ďalší článok pribudne až ku koncu týždňa.
Lady Clair

Lady Clair píše...

10. ledna 2014 v 15:13 | Lady Clair

Ako ste si mohli všimnúť, aj ja som sa dala na knižnú výzvu. Pre začiatok je môj cieľ 50 kníh, čo nie je tak veľa. Prečo vám píšem túto nepodstatnú informáciu? Rozhodla som sa každú jednu knihu, ktorú v priebehu Knižnej výzvy prečítam tu zrecenzujem. Takže sa môžete tešiť na nával recenzií :-*

Vaša Lady Clair :-)



Kam dál